Dňa 13. 10. 2015 sa v našej škole konala veľmi zaujímavá beseda. Žiaci sa učili cez zážitky, ktoré im sprostredkovala Lucia Filová z Bánoviec nad Bebravou a jej francúzsky priateľ Michael, ktorí okúsili život v ďalekej Afrike. Uganda nie je práve turistickou destináciou a predsa tento pár zlákala. Lucia rozprávala: Nejaké obavy a strach sme nechali na letisku a tri mesiace sme si užili s otvorenými očami, veľkými úsmevmi a štedrým srdiečkom. Čo sme tam vôbec robili? Ja som učila angličtinu kreatívnou formou. Michael učil telesnú výchovu a pomáhal na klinike s IT zručnosťami. Samozrejme, ja som deťúrence naučila aj slovenské pesničky, aj ľudovečky, dokonca aj krepčiť trošku :-) Podelili sme sa s nimi o minimálnu slovenskú a francúzsku slovnú zásobu a taktiež aj o moderné pesničky. Deti sa učili a prijímali vedomosti s otvorenou náručou a obrovským entuziazmom. Bola to radosť učiť!
Množstvo školských pomôcok od výmyslu sveta, najmodernejšie interaktívne tabule, krúžky či široká ponuka športových aktivít. Takáto je realita školstva - slovenského. Samozrejmosť? Áno! Telesná výchova bez lopty? Tiež samozrejmosť, avšak v Ugande. O slovenských školských pomôckach zrejme môžu tieto deti iba snívať. Aké je aspoň základné vybavenie škôl? Mišo začínal hodiny telesnej bez lopty, žiadne športové náčinie k dispozícii, bolo to zaujímavé a musel rozmýšľať kreatívne. Neskôr sme im kúpili loptu, to si ani neviete predstaviť tú radosť a nadšenie! S deťmi sme si vybudovali veľmi silné puto a bolo veľmi ťažké odísť, najradšej by sme sa tam vrátili. S deťmi sme v kontakte, pretože sme založili tzv. „družbu“ a píšu si listy s našimi slovenskými deťmi a, samozrejme, píšu listy aj nám.
Predsa len, čierny kontinent vzbudzuje rešpekt, isté obavy...
Šok? Strach? Rešpekt? Hmm, ja som už bola v Indii cez AISEC učiť francúzsky jazyk na medzinárodnej škole, tak chudobu a veľké rozdiely som už videla a zažila, ale Afrika je veruže „iné kafé,“ čo ma, samozrejme, prekvapilo. Ale luxus sme nečakali a k spokojnosti veľa nepotrebujeme, takže neboli sme sklamaní ani šokovaní. Bezpečnosť tam bola stopercentná, ľudia milí a ochotní, viem, že sa tomu ťažko verí, aj sme mali malé obavy, ale fakt, že super! Samozrejme, ugandská kultúra má svoje jedinečnosti, ktoré treba prijať a nesnažiť sa veľmi chápať...
PS. Lucka ďakujeme